Cirkvi a národy strednej Európy (1800 – 1950) - Peter Švorc, Ľubica Harbuľová, Karl Schwarz

To, že stredná Európa je národnostným konglomerátom, nie je žiadnym objavom, ale faktom, ktorý musí zobrať na vedomie každý, kto chce tomuto regiónu porozumieť. Nacionálna rôznorodosť bola aj v 19. a 20. storočí jednou z hybných síl politických, hospodárskych a spoločenských pohybov. Dávala im dynamiku, ktorá nemala len progresívny charakter, ale neraz sa prejavila ako jeho protipól s regresívnym účinkom. Pritom národy, ktoré tu žili a žijú, hľadali priestor pre svoju plnohodnotnú existenciu. Žiaľ, niektoré z nich neraz aj na úkor druhých, akoby sa obávali, že životný priestor, ktorý majú, im nestačí a nebude stačiť v blízkej či vzdialenejšej budúcnosti. Tie, ktoré sa ocitli v pozícii utláčaných, však nerezignovali. Pud sebazáchovy, ktorý sa u nich prebudil, ich nútil do aktivít rozmanitého charakteru, nabádal ich hľadať a využívať pomoc všade tam, kde sa ponúkala. A takou inštitúciou, o ktorú sa začali utláčané národy opierať, sa stala cirkev. Cirkev, resp. cirkvi majú v sebe zakódovaný prvok pomoci, opory slabším a všetkým, ktorí to potrebujú. Ale v 19. a 20. storočí už nefungovali ako úplne autonómne inštitúcie. Personálne boli prepojené nielen s príslušníkmi slabších a utláčaných národov strednej Európy, ale aj s príslušníkmi silnejších národov, ktoré v habsburskej monarchii zohrávali úlohu štátotvorných národov. A tak nielen na pôde svetskej moc
více informací a parametry