V rukavičkách z vlastnej kože

Juraj Žembera svojou druhou básnickou zbierkou V rukavičkách z vlastnej kože vstúpil „do deja nech v lyrike sa niečo deje“ a zaradil sa medzi významných predstaviteľov svojej generácie. Ariadninou niťou knihy, ktorá privedie čitateľa k sebe samému, je „láska, nič viac než je v názve... ale keď dávi to je dúha“ a témy tém, „nespoločenskej hry pre dvoch“, kde „zúčastniť sa znamená zvíťaziť“ a kde „fair play je tabu“ sa zmocnil všetkými poetickými chmatmi, po ktorých „vyskakujú stavce ako štuple od šampanského“, ako aj voľným veršom (od krátkych foriem po pásmo) ako viazaným, vrátane sonetov a sonetových cyklov. Tie sú aj emblematickými, stigmatickými básňami knihy. Žemberova poézia „ide po krvi, lebo má stisk“ a má blízko k dezilúzii, skepse, irónii aj sebairónii Miroslava Válka „prebiješ esom jeho kráľa / a eso ešte väčším esom / no to čo si k hre nepridala / na kosti tlačí ako mäso“, a k filozofickej hĺbke Vladimíra Holana „do duše vsiakli vody potopy / s kruhmi s hranicami ostrejšími o to Pí / čo neudrží nad vodou“. Jeho poetika plná intelektuálne náročných kultúrnych kódov a symbolov je založená na silných a expresívnych metaforách a obrazoch, vrstvených do štruktúrovaných kompozícii. Tvoria harmonickú jednotu elektrizujúcu čitateľa podpovrchovým napätím z poznania, že „láska je prázdny pohár pod ním preliaty “, ale tiež ?
více informací